Je to už nejaký týždeň čo som nadobro opustil túto krajinu a vrátil som sa spať na Slovensko no pred odchodom som stihol vypadnúť na tri dni k vode. Keďže som slušne vychovaný nemohol som odísť bez rozlúčenia. Aspoň takto som to obhajoval doma pred priateľkou. Každopádne ma už pozná a vedela že pôjdem tak či tak takže nenamietala nič a ja som začal baliť. Naplánoval som si to tak, že sa vyberiem k vode až v pondelok ráno keď tam bude kľud a budem tam tri dni. V pondelok ráno už stojím na brehu jazera a rozhodujem sa kam sa posadím. Mal som vyhliadnuté jedno miesto ktoré býva dosť úspešné. Pravda pokiaľ na ten breh fúka vietor. Čo ale nebol tento prípad. Doma pred odchodom som to ešte kontroloval na internete aké bude počasie a aký bude vietor. No po príchode k vode som sa ocitol v realite a fúkalo mi pekne do chrbta. Dilema. Rozhodol som sa to risknúť a sadol som si tam s tým, že vietor sa otočí a pekne krásne mi sem prifúka ryby a ja si zalovím ako pán. Teraz už viem, že to bola chyba. Pekne som si rozkŕmil dva miesta medzi vodnými trávami jedno s pekným koberčekom z partiklu nad ktorým som skúšal chytať s popkou. Na druhom som chytal s boilies na dno a prihodil som len zopár guličiek. Keď som to mal takto pekne nachytané predniesol som modlitbu k sv. Peťovi nech pošle nejakého kapra. Samozrejme do večera sa vietor nezmenil a po rybách v mojom okolí nebolo ani pamiatky no stále som sa utvrdzoval, že vietor sa zmení a bude dobre. S tým som večer aj zaspával. V noci ma zobudil záber ale hneď po záseku som vedel, že to kapor nebude. Krásny pleskáč. Super vravím si ryba je tu zachvíľu dôjdu aj kapre. Celú noc mi lozil kolo prútov a bivaku potkan veľký asi ako stredné prasa. Och ako ja neznášam potkany. Hermeticky som uzavrel bivak a nejako sa mi podarilo zapsať. Ráno ma zobudil až dážď, ktorý bubnoval na bivak. Skontroloval som prúty, boli tam, nedotknuté. Vietor sa samozrejme neotočil a vôbec mi nechcel pomôcť. Začal som uvažovať, že sa presťahujem do inej časti jazera. Keď už pre nič iné aspoň kôli tomu patkaňovi prašivému. Samozrejme, že celý deň pršalo a to mi dosť komplikovalo sťahovanie. Z ničoho nič sa pri mne objavil Jurgen. Je to jeden z chalanov z miestnej organizácie, ktorí sa starajú o toto jazero a s ktorým som sa spoznal na predošlej vychádzke. Len ma utvrdil v tom čo som si už dávno myslel. „ Sedíš dosť na prd.“ (Samozrejme trochu som to učesal kôli publikácii). Chvíľu sme pokecali a pobral sa po svojom. Bol som rozhodnutý, že sa presťahujem. Zavolal som domov Veronike aby mi pozrela počasie a kedy bude nejaké okno, cez ktoré by som mohol uskutočniť presun na nové miesto. Skvelé, popoludní budem mať asi hodinu čas na presun. Za hodinu všetko pobaliť a presunuť cca kilometer na nový flek to je dobrá makačka. Prestalo pršať a ja som začal baliť veci a skladať ich na vozík. Všetko pekne naukladané a zahájil som presun. Nejako mi to nešlo, nejako som zoslabol či čo... No pekne, pozriem na koleso a dobre že ma netrafil šľak. Defekt ako víno. Koleso spustené. Pár nadávok aby som si uľavil a začal som vymýšľať čo ďalej. Nakoniec som sa logicky rozhodol pre presun s vozíkom naloženým plnou poľnou a defektom. Kto to už niekedy skúšal tak vie čo je to za úmornu drinu. Po asi 300 metroch zo mňa tiekol pot prúdom. A to som nebol ani v polovici cesty. Samozrejme, že do toho všetkého začalo opäť pršať aby som to nemal tak sťažené. Navliekol som si na seba pršiplášť a vozík som prikryl podlážkou z bivaku. V pršiplášti som sa potil ešte o trolilinku viac. Ako tak som sa dovliekol na kraj náveternej strany aby to bolo ešte úplne ideálne musel by som ísť ešte aspoň 500-600 metrov ale na to som fakt nemal náladu ani síl. Na novom fleku všetko pekne odznova pripraviť, naviazať, postaviť, nahodiť, zakŕmiť a čakať. Keď som už mal hotovo tak som padol na lehátko celkom domordovaný. Spravil som si rýchlu večeru a kávu. Začal som čítať knihu a ani neviem ako zaspal som. V noci som sa zobudil na nejaký odporný piskľavý zvuk a hodnú chvíľu mi trvalo kým som pochopil, že to piští môj príposluch. Cítil som sa ako by ma niekto pleskol po hlave lopatou a chvíľu mi trvalo kým som sa vypotácal k prútom. Ale bol som tam a držal som v ruke prút aj s prvým kaprím bojovníkom. Súboj nebol dlhý a o chvíľku sa mi prevaľoval v podberáku prvý lisáčik odhadom okolo 3 kíl. Krásna zdravá rybka mi spravila radosť. Už len pre to, že sa mi vyplatili všetky tie patálie s presunom. Rýchlo som ho pustil späť, nahodil, dokŕmil a pobral sa spať. Nebudem to dlho naťahovať a poviem, že do rána som zdolal ešte ďalších štyroch kapríkov v rovnakej váhovej kategórii. Potešilo ma, že všetky ryby boli krásne, zdravé a očividne sa im tu dobre darí. Neprišiel sa so mnou rozlúčiť žiaden miestny pán vody ale to mi nakoniec vôbec nevadilo, pretože som prežil tri krásne dni v prírode a na mieste, ktoré najviac milujem - pri vode. Zbohom Holandsko a snáď niekedy dovidenia. Stano

Komentář ke článku (2)